31
Júl

Význam žien v živote ľudoopov.

Ľudoopy boli v minulosti pre ľudí veľkou záhadou, opradené poverami a nepravdami, ktoré vznikali hlavne z nepochopenia a nepoznania ich života. Až štúdium týchto zvierat, ktoré sa nám toľko podobajú  vnieslo svetlo do nejasností okolo týchto záhadných živočíchov. Začatie výskumu ľudoopov v prirodzenom prostredí spustil kenský paleoantropológ britského pôvodu Louis Leakey. Práve on poveril výskumom ľudoopov ženy, ktoré zohrali významnú úlohu v živote týchto skvelých zvierat. Jane Goodallovú (výskum šimpanzov), Dian Fosseyovú (výskum horských goríl) a Biruté Galdikasovú (výskum orangutanov). Samozrejme neboli jedinými ženami vo výskume ľudoopov, mohli by sme spomenúť mnoho iných významných žien ( Barbara Harrisonová, Stella Brewerová…), ale práve tieto tri ženy rezonujú vo svete výskumu ľudoopov a významnou mierou prispeli k poodhaleniu ich života. V ťažkých podmienkach džungle  dlhé roky neúnavne zbierali informácie, skúmali a zbližovali sa so svojimi ľudoopmi. Často si s nimi vytvorili veľmi blízke vzťahy, vďaka ktorým sa mohli dostať do ich súkromia. Každá z nich bojovala za ich ochranu proti zabíjaniu, čo jednu  z nich (D. Fosseyovú) stálo dokonca život. Chcela by som vám priblížiť život týchto troch významných žien, ktoré majú môj veľký obdiv a tak trošku im aj závidím, že mali možnosť dostať sa k ľudoopom tak blízko. Svoj život obetovali lepšiemu pochopeniu týchto zvierat, ich ochrane a šíreniu osvety medzi širokú verejnosť. Tieto krehké ženy urobili veľký kus práce pre ľudstvo a ako také si zaslúžia miestečko v našich poznatkoch a možno i srdiečkach.

JANE GOODALLOVÁ – sa v roku 1960 podujala k štúdiu šimpanzov, ktoré sa svojim psychickým založením i sociálnou štruktúrou najviac podobajú človeku. Jej výskum trval 10 rokov a prebiehal v Národnom parku na toku Gambe v západnej Tanzánii, na brehoch jazera Tanganika. Dlhé hodiny sedávala na vrchole kopca a ďalekohľadom pozorovala každodenný život šimpanzov. Napokon z jej pozorovania vzišiel veľký výskumný projekt trvajúci polstoročie. Neskôr sa zamerala na ochranárstvo, vzdelávanie verejnosti a obhajobu ohrozených druhov či zháňanie financií. Jej výskumy pomohli zmeniť postoj ľudí voči šimpanzom, prispela k správnemu vysvetleniu genetických poznatkov (ľudská a šimpanzia DNA sa líšia na úrovni 1,5%). Objasnila významné podobnosti neverbálnej komunikácie ľudí a šimpanzov (objatie, podávanie rúk, pobúchanie po chrbte…) a v neposlednej rade priniesla ľuďom dôkazy o ich vysokej inteligencii a schopnosti empatie. Po prvý raz pozorovala lov na mláďatá divých svíň a paviánov, a tak dokázala , že sa živia aj mäsom. Jane napísala množstvo zaujímavých kníh (Desať rokov medzi šimpanzmi, V tieni človeka, 40 rokov v Gombe, Through a Window…), v ktorých pútavým spôsobom rozpráva o svojich zážitkoch. Jane si aj napriek svojej snahe uvedomila, že šimpanzy sú ohrozené vďaka klesajúcim počtom jedincov. Vtedy sa rozhodla zapojiť do ochrany ich prostredia hlavne pôsobením na verejnosť. Pokles šimpanzov nastal v dôsledku veľkého odlesňovania či prenosu ľudských infekcií na šimpanziu populáciu (chrípka, detská obrna…). Šimpanzy boli lovené a vybíjané pre mäso a stali sa vyhľadávanou pochúťkou. V dôsledku pytliactva klesol ich počet asi o 1/3 z celkového počtu v roku 1964. Od roku 1969 je zakázaný lov šimpanzov pre mäso i obchod. Jane poukazuje na zlepšenie životnej situácie domorodcov, ktorí práve pre veľkú chudobu šimpanzy lovia. Pomocou programov TACARE sa jej podarilo realizovať opatrenia na zlepšenie spolužitia ľudí a šimpanzov (znovuzalesňovanie svahov, pitná voda, využívanie modernej technológie vo výskume…).Založením stredísk prevýchovy šimpanzov sa dala šanca človekom odchovaným jedincom na slobodný život. Jedná sa o proces dlhodobý, často niekoľkoročný, aby boli schopné zabudnúť na človeka. Stredisko v Gambii založila zoologička Stella Brewerová v roku 1970 a žije tam okolo 55 šimpanzov i goríl.  Pred 25 rokmi primatologička Dr. J. Goodallová skončila svoju kariéru a v súčasnosti sa venuje výhradne záchrane našej planéty. Výskumu šimpanzov venovala viac ako polovicu života, cestuje 300 dní v roku po celom svete a šíry svoju myšlienku na záchranu planéty.

DIAN FOSSEYOVÁ – je mne osobne srdcu najbližšia, možno vďaka krásnemu a smutnému filmu Gorily v hmle, ktorý je jej životnou výpoveďou, jej smutným a zároveň krásnym životným príbehom. Jej láska ku gorilám ju stála život, čím prišiel svet o skvelého človeka i výskumníčku zároveň. Možno keby zvolila iný prístup k ochrane svojich goríl, podobne ako jej kolegyne, mohla byť dnes ešte medzi nami a mohla pre ich ochranu urobiť oveľa viac. To však už nezmeníme a ja budem rada spomínať na túto milovníčku zvierat. Dian strávila mnoho rokov medzi gorilami pozorovaním ich správania, spôsobu života a rodinných zvyklostí. Jedného dňa  v roku 1967 prišla do národného parku Volcans v Rwande. Svoj stan si postavila medzi dvoma sopkami na náhornej plošine Karisoke vo výške 3000 m.n.m., kde neustále oblohe vládnu hmly. Aby sa dostala čo najbližšie  ku gorilám a mala možnosť ich sledovať zblízka, začala sa správať ako ony, napodobovať ich zvukové prejavy. Jej správanie v konečnom dôsledku vzbudilo pozornosť goríl a získala si ich dôveru. Jej gorilím miláčikom bol samec Digit, ktorý ju dokonca objal okolo ramien a láskyplne poklepal po hlave. Práve smrť tohto samca, ktorý bol zabitý pytliakmi ju hlboko zasiahla a vtedy sa rozhodla založiť Fond Digit pre záchranu goríl. To však znamenalo vyhlásiť vojnu pytliakom, ktorí Dian napokon 27. decembra 1985 nemilosrdne zabili mačetou. Podľa jej želania bola pochovaná medzi svojimi gorilami na malom cintoríne. Dian bola na začiatku svojho výskumu sama, ale časom sa k nej pridal celý výskumný tím. Bolo nutné gorily poznať, aby mohli byť chránené. Program na záchranu druhu bol podporovaný mnohými organizáciami (WWF, Fond Digit, NGS…). Zvýšili sa počty strážnikov v parku, na získanie financií sa podporila turistika v kraji a osveta návštevníkov. Úsilím ochranárov sa gorily stali slávnymi a ľudia si uvedomujú ich význam ako súčasť národného dedičstva.

BIRUTÉ GALDIKASOVÁ – stála pri zrode ochrany orangutanov a bola autorkou prvého programu štúdia orangutanov v prírode. Spoločne s Barbarou Harrisonovou, ktorá sa naučila vychovávať mladé osirelé orangutany, zohrali významnú úlohu v živote týchto mužov z pralesa. Biruté prišla v roku 1971 do rezervácie Tanjung Puting na juhu Bornea, kde študovala divoké orangutany. Priblížiť sa k nim nebolo vôbec jednoduché, samce ju vyháňali zo svojej blízkosti  a samice pozorovala až po niekoľkých rokoch zbližovania. Náročná cesta, ktorú si Biruté vybrala však nebola zbytočná a oni jej poodhalili tajomstvá svojho života, čo jej pomohlo i v realizácii ich ochrany. Vo voľnej prírode študovala orangutany 4 desaťročia a je presvedčená, že sú to najinteligentnejšie zvieratá vôbec. Bežne používajú predmety, stavajú si jednoduché príbytky a majú kreatívne myslenie. Biruté pracovala v tábore  Leakey, kde realizovala najdlhší výskum zvieracieho druhu, aký kedy jediná osoba realizovala. Celoživotný boj tejto neúnavnej ženy  za záchranu miznúceho sveta indonézskych orangutanov ju priviedol i k založeniu Orangutan Foundation International. Orangutany sú ohrozované predovšetkým odlesňovaním a palmovými plantážami. Práve pre svoju podobnosť s človekom bol orangutan v minulosti vytrhávaný zo svojho prostredia, aby sa stal spoločníkom človeka či laboratórnym zvieraťom.  V roku 1977 bol zaradený do Washingtonskej konvencie, kedy bol zakázaný obchod či predaj orangutanov. To, čo môžeme dnes urobiť pre záchranu orangutanov je ochrana pralesov a pralesné rezervácie, kde majú primerané životné podmienky . Dlhoročný výskum orangutanov , ktorý realizovala Biruté bol aj zdokumentovaný do filmovej podoby.

Tri významné ženy a nielen ony zohrali veľký význam v živote ľudoopov. Pomohli nám lepšie ich pochopiť, spolunažívať s nimi a chrániť ich pre ďalšie generácie. Vyhynutím ľudoopov by vyhynulo kus z ľudskej histórie, kus ľudstva samotného. Nech už sa to niekomu páči alebo nie je zrejmé, že práve ľudoopy sú veľkým spojovateľom medzi predkami človeka a nami samotnými. Mne osobne sa to páči veľmi a možno práve preto pociťujem v ich blízkosti zvláštne súznenie a porozumenie.  A čo vy  ?

Bc. Zdenka Suchá

Zdroj : Larousse, život v prírode, Deštný prales, vyd. Slovart, 1995, ISBN 80-85871-42-4, str. 42-84.

             Nature, 8.júl.2010

Foto : internet   

              

Niečo o mne...
Vitajte na mojej stránke, kde sa chcem s Vami podeliť o získané informácie a pocity, ktoré som zažila a zažívam so zvieratami. Verím, že každý si tu niečo nájde a budem rada za nápady a poznámky o čo by som mohla uvedenú stránku obohatiť. zsucha(at)animal-life.sk
Vyhľadávanie:
Najnovšie komentáre
© Copyright 2010-2018 www.Animal-life.sk. All rights reserved. Created by Dream-Theme — premium wordpress themes. Proudly powered by WordPress.