27
Aug

Prímorské postrehy.

Dovolenkový čas je v plnom prúde, mnohí z nás sa na dovolenku ešte len tešia a mnohí ju už máme za sebou. Rovnako i naša rodinka už na dovolenku pri mori iba spomína a teší sa na tú ďalšiu. Po troch rokoch sa nám konečne podarilo vrátiť sa tohto roku na našu obľúbenú pláž v Zadare, kde sa cítime ako doma, lebo máme prejdených mnoho kútov tohto krásneho miesta a ani veľmi netúžime ísť inam.Naši domáci sa stali našimi priateľmi a mesto druhým domovom, kde čerpáme novúrysavy kocurik energiu na dlhý čas. Ja sama som už pociťovala nesmiernu potrebu konečne si oddýchnuť po náročnom období výstavby nášho domčeka a starostí s mojimi zvieratami či najdúchmi z ulice. O naše zvieratá sa vďaka bohu ochotne postarali moji rodičia a tak som mohla spokojne opustiť náš zverinec. Jeden zverinec som opustila, avšak v Chorvátsku ma čakal ďalší v podobe nesmierneho množstva túlavých zvierat, bezprizorne pobehujúcich po mestečku. I naši domáci majú dvoch kocúrikov, ale len ťažko sa tu dá hovoriť biely hluchy kocuriko starostlivosti, lebo mačiaci okrem misky granúl či konzervy nepoznajú odčervenie, liečbu zranení či kastráciu. Musím povedať, že mačky žijúce v týchto horúcich podmienkach sú extrémne chudé a tie naše slovenské pouličky sú oproti nim pekne vykŕmené. Snažila som sa všemožne im čo to ukoristiť z nášho stola a nakŕmiť ich večne hladné brušká. Pohľad na kocúrikov žijúcich u našich domácich mi trhal srdce, lebo nekastrované sa večne po nociach bili a chodili s hnisajúcimi ranami, ktoré im nikto neliečil. Blchy mali tak veľké, že sa dalo pekne vidieťrysavy kocurik2 ako lezú v kožuchu. Jeden z kocúrikov bol úplne biely a ako to často býva i on bol hluchý. Keď si predstavím, čo všetko na hluché zviera na ulici číha, len sa divím, že tento krásavec ešte žije. Nehovoriac o tom, akú obrovskú nevýhodu má v bitkách s inými kocúrmi. Veď náležite tomu aj vyzeral. Keby som ja mala hluché zviera, určite by chodilo von len na vodítku, ale tam nikto túto vec nerieši. Pri rozhovoroch s domácimi som sa dozvedela, že oni kastrácie neuznávajú a nechápali moje námietky ostrovny kocurohľadom ich stavu. Títo ľudia (určite však nie všetci)majú jednoducho úplne inú predstavu o zvieratách a moju „prehnanú“ starostlivosť o ne nedokázali pochopiť. Za celý čas, čo som tam mala možnosť pozorovať miestne mačky, som nevidela jediného kastrovaného kocúra. Všetci sa pýšili obrovskými guľkami a snaživo odovzdávali svoje gény ďalej. Okrem miciek som mala možnosť sledovať i psíkov rôznych plemien, od tulákov, ktorí pobehovali po pláži za svojim stále naliatym pánom, ktorý hľadel len na svoje hrdlo, ale psom nedal čo i len misku s vodou, až po psov na dovolenke, ktorí si užívali luxusnú starostlivosť. MusímIMG_9003 konštatovať, že psy sa tešia obľube miestnych ľudí a je o nich i lepšie postarané ako o mačky. Ale na druhej strane som tu nevidela, že by niekto ubližoval mačke či psovi ako to často vídam tu na Slovensku. Možno som len mala šťastie, ale micky tu žijú svojim životom, mačiatka tu netopia, často som ich videla i 13 naraz v jednom dvore. Netopia, ale ani nekastrujú (mnohí určite áno) a mala som pocit, že týmto ľuďom bude trvať ešte dlho, kým pochopia, že kastrovať treba. V tomto mestečku jednoznačne vedú  v obľúbenosti zlaté retrívre a labradory. Tie sa maciatka1tu dajú stretnúť na každom kroku, ale videla som i zriedkavé plemená a na vlastné oči som mala možnosť vidieť ostrihaného bobtaila a zaľúbila som sa na prvý pohľad. Tento krásavec pôsobí ostrihaný úplne inak ako s huňou a je nádherný. Tento psík bol našim susedom, každé ráno nás budil svojim mohutným hlasom a pracovne som ho volala Pipo. Pozorovala som ho pri hrách s loptičkou, ako elegantne skacká i pri večerných prechádzkach po pobreží. Iné ako elegantný fešák mi pri pohľade na neho ani nenapadlo. A tak som počas svojej dovolenky kŕmila kocúrov, fotila psy i mačiatka a môj manžel konštatoval, že som postihnutá.maciatka Nenamietam som, som postihnutá láskou k nemým tváram a je to diagnóza na celý život. Zvieratá pri mori sa nemajú zle, len možno máme inú predstavu my suchozemci, ako by mal ich život vyzerať. Mačky sú tam zväčša odkázané samé na seba, ale iný život nepoznajú a svoju slobodu berú ako samozrejmosť.  Nechcem hodnotiť, či tie naše sa majú lepšie a ani kritizovať, len sa zamýšľam nad iným pohľadom či prístupom k zvieratám. Ja by som sa určite nemohla prizerať na choré či dobité zvieratá na svojom dvore, ale tam je to iné. Zostáva na každom z nás, ako si to vyhodnotíme. A ja už dnes viem, že si budúci rok na dovolenku určite pribalím viac krmiva i spray na blšky pre dvoch skvelých pobrežných kocúrov našich domácich.

Bc. Zdenka Suchá

Foto : súkromný archív autorky

Niečo o mne...
Vitajte na mojej stránke, kde sa chcem s Vami podeliť o získané informácie a pocity, ktoré som zažila a zažívam so zvieratami. Verím, že každý si tu niečo nájde a budem rada za nápady a poznámky o čo by som mohla uvedenú stránku obohatiť. zsucha(at)animal-life.sk
Vyhľadávanie:
Najnovšie komentáre
© Copyright 2010-2018 www.Animal-life.sk. All rights reserved. Created by Dream-Theme — premium wordpress themes. Proudly powered by WordPress.