20
Jan

Kto je zodpovedný ?

Každodenné prechádzky v nádhernom prostredí pod Martinskými hoľami sú pre mňa neskutočným relaxom a neviem si bez nich svoj deň predstaviť. Náš vlčiak Drago si pochvaľuje dlhé trasy a užíva si to spolu so mnou. Pred pár dňami sme si pri návrate z prechádzky domov všimli veľkú krvavú stopu, ktorá sa tiahla pozdĺž koľají od auta, čo vo mne vzbudilo zvedavosť a vydali sme sa po nej. Zase poľovníci niečo zastrelili, prebleslo mi hlavou, lebo obďaleč sa nachádzal posed a stopa viedla práve k nemu. Nemám rada zabíjanie životaschopných zvierat a práve preto nemám rada poľovníkov, ktorí zabíjaním uspokojujú svoj chtíč. Nech si to zdôvodňujú akokoľvek, u mňa neuspejú a čo si budeme nahovárať, pravda je známa mnohým z nás. Keď sme došli k posedu po krvavej stope, začala som pátrať čo sa tam vlastne stalo. Prehliadli sme okolie, snažila som sa pochopiť k čomu tam vlastne došlo. Podľa množstva krvi to muselo byť niečo väčšie. Náš Drago si lustroval okolie svojim skvelým nosom, ktorý ho doviedol ku dvom kríkom, kde ho niečo intenzívne zaujalo. Bola som zvedavá a tak som sa sklonila nižšie pod kríky a tam sa mi naskytol otrasný obraz. Spod snehu tam vytŕčala hlava zvieraťa, v tom momente mi nebolo jasné o čo ide a tak som z mŕtvolky odhrnula kopu snehu, ktorý ju celú pokrýval. Postupne sa mi odhaľovali časti telíčka, až mi napokon bolo jasné, že sa jedná o ovečku. Jej telíčko už bolo sčasti obžraté zverou, muselo tam byť zrejme dlhšie. Čo som si všimla, že nohu mala uviazanú tenkým povrázkom o krík, zrejme, aby ju zver neodtiahla preč. Všetko som si nafotila a zdvihla som sa na odchod, keď mi do očí padla srsť vyčnievajúca spod druhého kríka. No teda, čo toto má znamenať ? Spočiatku mi to pripadalo ako pes, lebo tá srsť bola hodne podobná. Keď som ju však oslobodila spod snehovej periny, ležala tam krásna kozička či capko, rohy mala zakliesnené o konáre a rovnako bola uviazaná povrázkom. Už sa mi začalo v hlave premietať, prečo tieto zvieratá skončili tu a aké nedôstojné to pre tieto chúdence je. Poslednou kvapkou do ohňa mojej zlosti, ktorá ma začala premáhať bola mŕtvolka líšky, surovo zastrčená vysoko do kríka. Evidentne ju tam musel niekto napchať, lebo sama by sa tam nedostala. Krík bol veľmi hustý a aj urobiť fotku zblízka bolo takmer nemožné. Strčila som teda ruku do kríkov a fotila. Premáhala ma zlosť, ľútosť a bezmocnosť. Prečo museli tieto zvieratá takto nedôstojne skončiť, prečo my ľudia sme takéto hyeny. Ospravedlňujem sa hyenám, lebo viem, že ony sú v tom nevinne. Premýšľala som, čo urobiť. Nechať to tak, neriešiť a ísť preč ? To, čo ma priviedlo k myšlienke niečo podniknúť bol hlavne fakt, že sa mŕtvolky nachádzali pár metrov od poľovníckeho posedu a evidentne tam boli nastražené ako návnada. To, či to urobili poľovníci alebo pytliaci, to nemám právo tvrdiť, lebo som pri tom nebola. Myslieť si však svoje môžem a nech si každý urobí svoj záver. Ja som pre istotu zavolala priateľovi, ktorý má odborné vedomosti z ochrany prírody a ten ma utvrdil v rozhodnutí zavolať políciu. Páni policajti naozaj prišli, zaznamenali, vypočuli, obvolali zodpovedných lesohospodárov, a tak som sa konečne pobrala s lepším pocitom domov, že snáď sa niečo vyrieši, zistí a páchatelia budú potrestaní, nech už to bol ktokoľvek. Samozrejme som predpokladala, že mŕtvolky budú odstránené legálnym spôsobom, veď rozkladajúce sa telá môžu byť zdrojom chorôb pre okolie a to nie len pre zvieratá, ale i nás ľudí. V tú noc som nespala veľmi dobre a stále som mala pred očami mŕtvolky tých úbohých zvierat. Druhé ráno som sa išla presvedčiť, či došlo k náprave a telíčka boli odstránené. Pod kríkmi už bolo „upratané“, zmizla i líška z kríku a tak som pomaličky kráčala preč, keď som si všimla krvavú stopu v snehu tiahnucu sa smerom k lesu. Po stope som došla do lesa, kde boli zrejme mužské stopy a na ich konci sa mi zjavilo to, čo som i tušila. Voľne pohodené telíčka zvierat, všetkých troch, ktoré boli od seba porozhadzované na niekoľko metrov, ani sa ich nikto nesnažil zakryť. Moja snaha bola márna, pomyslela som si, veď ani policajti neurobili to, čo mali. Skontrolovať nápravu skutku, či všetko je tak, ako má. Zmes pocitov bezmocnosti a zlosti ma utvrdil v tom, že políciu zrejme už volať nebudem. Načo, keď si každý robí v tomto štáte, čo sa mu zapáči a vy sa pomoci nedočkáte. Tým úbohým nájdeným zvieratám už nepomôžem, ale snáď dotknutí ľudia budú vedieť, že ľudia okolo sú všímaví a nie je im jedno, čo sa deje v tejto krajine. Že zákon platí pre všetkých i tých mocných, že nesú zodpovednosť za svoje skutky. To, že sa zvieratá nachádzali 20 metrov od posedu je pre mňa zvláštne, nepochopiteľné a utvrdzuje ma v mojich názoroch. To, ako to naozaj bolo, vedia len dotyční ľudia. To, ako to celé dopadlo, vieme všetci. Urobte si každý svoj názor po svojom !

Bc. Zdenka Suchá

Foto : archív autorky     

Niečo o mne...
Vitajte na mojej stránke, kde sa chcem s Vami podeliť o získané informácie a pocity, ktoré som zažila a zažívam so zvieratami. Verím, že každý si tu niečo nájde a budem rada za nápady a poznámky o čo by som mohla uvedenú stránku obohatiť. zsucha(at)animal-life.sk
Vyhľadávanie:
Najnovšie komentáre
© Copyright 2010-2018 www.Animal-life.sk. All rights reserved. Created by Dream-Theme — premium wordpress themes. Proudly powered by WordPress.