5
Jan

Bagirko.

Možno nie každý pochopí, čo prežíva človek milujúci svoje zvieratko, keď ho stráca, ale aj napriek tomu sú na svete ľudia a nie je ich málo, ktorí si so zvieratami rozumejú lepšie ako s ľuďmi. Prežívajú pri nich príjemné pocity, tešia sa z ich prítomnosti, pomáhajú im zvládať  každodenný stres v tejto uponáhľanej dobe. Sama si život bez zvierat nedokážem predstaviť a sú mojou základnou potrebou k prežitiu.DSCF0683 Dávajú mi oveľa viac ako mnohí ľudia a ja sa im to snažím všemožne vrátiť. Pomocou v núdzi, hľadaním domova či láskavou starostlivosťou. Chcela by som vám porozprávať o skvelom kocúrikovi, ktorý zanechal v mojom srdci hlboký otlačok aj napriek tomu, že sme spolu prežili len dva roky života. Bagirko k nám prišiel pár mesiacov po tom, ako sme sa presťahovali do nášho domu. Často sme ho vídali, ako leží 011učupený pod obrovským smrekom, kde mal svoje útočisko. Nádherný čierny kocúr s jantárovými očami najprv nesmelo skúmal náš dvor, len na krátku chvíľku zostal a zase sa vracal do bezpečia pod smrekom. Postupom času, ako som sa mu prihovárala a ponúkala mu dobroty si zvykol, až sa mu u nás tak zapáčilo, že zostal. Prisvojil si celý náš dvor, našim mačkám prášil kožuchy, aby pochopili, kto je tu pánom. Občas som aj ľutovala, že som ho privykla, lebo bitky boli na dennom poriadku a naše mačky sa báli vyjsť z domu. Postupom času si však na seba DSCF0685zvykli, vytvorili si akúsi hierarchiu a našli si spôsob fungovania. Bagirko sa stal ochrancom revíru, váženým kocúrom v okolí a posledný rok aj náhradným otcom pre malého Igorka, ktorý k nám prišiel ako mača aj so svojou sestričkou. Tá si našla nový domov a Igorko akosi zotrval u nás. Bagirko ho učil móresom, umeniu lovenia, zohrieval ho v mrazoch a ochraňoval pred votrelcami. Dokonalá dvojka, radosť na nich pozrieť. Fotografia0300Keď som už mala pocit, že sa všetko akosi upokojilo a bitky ustali, prišla pohroma v podobe Bagirkovej choroby. Zo dňa na deň som si všimla, že náš Bagi má akési veľké bruško a pritom  mu prestalo chutiť jesť tak ako kedysi. Začal si vyberať čo zje a keď zjedol, tak máličko. Tušila som, že sa deje niečo nedobré a spolu s veterinárom sme zahájili liečbu. Najhoršie bolo, že všetky výsledky boli takmer úplne v norme, až na nález na pečeni. Vyčerpali sme takmer všetky možnosti diagnostiky, liečba veľmi nezaberala,bruško rástlo a Bagirko sa nám Fotografia0299strácal pred očami. Po zvážení rizík sme sa rozhodli pre operáciu, ktorá mala ukázať, čo trápi Bagirkove telíčko a pokúsili sa mu pomôcť. Žiaľ Bagirko sa operácie nedočkal. V ten večer, keď som sa vrátila z práce mal bruško tak obrovské, že nevládal chodiť, ťažko sa mu dýchalo a bolo zrejmé, že mu nie je dobre. Bola som rozhodnutá hneď ráno bežať na veterinu, aby mu tekutinu z bruška odsali a uľavili mu v dýchaní. Žiaľ osud to naplánoval inak. Bagirko prvý a Fotografia0311posledný krát spal so mnou v izbe, neustále som ho sledovala ako sa premiestňuje a hľadá si dobrú polohu. Ráno o 4 hodine začal ťažko dýchať, bolo zrejmé, že má vodu na pľúcach. Zobrala som ho do náručia, keď prvý krát zaplakal a prestával dýchať. Tú paniku a bezmocnosť cítim ešte dnes stále, keď si na to spomeniem. “Bagirko nie” to bolo jediné na čo som sa zmohla a prestala som ovládať svoj plač, svoje emócie a s bezvládnym telíčkom som kľačala na zemi, nevnímajúc slová svojho manžela, ktorý to celé so mnou prežíval.  Mal ho rád rovnako ako Fotografia0259ja, napriek neustálym narážkam na počet mačiek v našom dome. Bagirko zomrel pomerne rýchlo, až ma to prekvapilo, ako prirodzené mi to prišlo. Úplne iný pocit ako pri uspávaní zvieratka u veterinára. Tu mi to prišlo, že takto to je v poriadku, lebo som ja ako človek nerozhodla o tom, že má zomrieť práve teraz. Bagirko ležal s nami v izbe na deke do rána, ktoré ma prebralo do krutej reality, že tento dom a táto rodina prišla o jedinečného člena, ktorý tu bude strašne chýbať. To prázdno, tá bezmocnosť, to zúfalstvo ma nútili neustále plakať, obraz tej noci sa mi premietal v hlave a ja som bola nesmierne unavená. Bagirko nás všetkých neskutočne miloval, prihováral sa nám, asistoval pri IMG_8913prácach na dome či záhrade, patril k obrazu nášho domova. Obrovská vďaka za to, sme mali tú česť prežiť aspoň krátku chvíľu spolu, poznať tvoju úžasnú povahu a vernosť našej rodine, obrovská vďaka za Igorka, ktorý pri tebe vyrástol v dospelého kocúra. Je mi veľmi ľúto, že som ti nedokázala pomôcť v posledných chvíľach viac ako som mohla, je mi ľúto, že si si tým utrpením musel prejsť, je mi ľúto, že si nezostal dlhšie. Na tvoj hrobček nosím neustále kvety z našej záhrady, ktoré si mi pomáhal sadiť a stále sa s tým Fotografia0375nedokážem zmieriť. Veľmi nám chýbaš, chýbaš Igorkovi, ktorý líha na tvojom hrobe akoby vedel, že tam ti je najbližšie, chýbaš našej záhrade, chýbaš tu všade. Igorko dlho sedával a čakal a ja som vedela, že čaká na teba a nedokáže pochopiť, že si ho opustil. Smutný pohľad na opustené dieťa. Bolesť a prázdnota sa časom utlmia, ale nikdy nezmiznú. To prázdne miesto na tvojej stoličke i v našich srdciach tu bude naveky, Bagirko, Bagi, Bagiňo…

Bc. Zdenka Suchá

Foto : súkromný archív autorky

Niečo o mne...
Vitajte na mojej stránke, kde sa chcem s Vami podeliť o získané informácie a pocity, ktoré som zažila a zažívam so zvieratami. Verím, že každý si tu niečo nájde a budem rada za nápady a poznámky o čo by som mohla uvedenú stránku obohatiť. zsucha(at)animal-life.sk
Vyhľadávanie:
Najnovšie komentáre
© Copyright 2010-2018 www.Animal-life.sk. All rights reserved. Created by Dream-Theme — premium wordpress themes. Proudly powered by WordPress.