4
Mar

Aj obri potrebujú lásku.

Mali ste už tú česť pohladiť alabaja ? Ja som to šťastie mala a som vďačná za to, že sa v mojom živote, aj keď len na chvíľku, vyskytol. Asan bol úžasným predstaviteľom turkménskeho alabaja, krásnej čisto bielej farby a mohutného vzrastu. Pozorovala som ho od malička, keď sa objavil v jednej záhrade, kde som denne chodila behávať. Toto plemeno patrí v podstate ku mnohým varietam stredoázijského ovčiaka a mnohé krajiny ho neuznávajú ako samostatné plemeno. Prvé informácie o tomto nádhernom obrovi som si naštudovala omnoho skôr, ako som Asanka spoznala. Keď som ho prvý krát uvidela, zdal sa mi ako malý biely snehuliačik, to šteniatko bolo úžasné a hravé, ťarbavo rozkošné. Reagoval na moje oslovenie, pribehol ku mne a nechal si škrabkať kožúšok. Blažene sa pritom tváril a ja som si s týmto krásnym zvieraťom vytvorila pekný vzťah. Myslela som na neho vždy, keď som sa chystala ísť okolo a nezabudla som mu priniesť malú maškrtku. Už keď ma z diaľky zbadal, pribehol k plotu a nechal sa dlho hladiť po jeho mohutnej hlave s typicky skrátenými ušnicami. Poviem pravdu, mala som zvláštny pocit a tie ušká mi tam jednoducho chýbali. Asan mal kupírované ušnice a chvostík, tak ako sa to robí u týchto psov. Pre ich pôvodné využitie na lov a zabíjanie vlkov to bolo potrebné. Dnes v tom až taký význam nevidím. Ale chápem zachovanie štandardu plemena. Len s tou bolesťou malých šteniatok sa neviem akosi zmieriť. Asan rástol ako z vody a jeho šteniatkovský vzhľad trval veľmi krátko. Stal sa z neho nádherný biely obor s nežným srdiečkom. Od počiatku som však mala divný pocit z jeho majiteľov, ktorí si ho kúpili do veľkého domu so záhradou, kde strávil celý deň. Na prechádzke mimo domu som ho stretla len jediný raz. Nechcem nikoho obviňovať zo zlej starostlivosti, ale mala som pocit, že aj keď žije s ľuďmi, je akosi sám, opustený. Tak strašne túžil hrať sa, naháňať či jednoducho len tráviť trošku času so svojimi ľuďmi, ale tí akoby zabudli, že aj on potrebuje lásku. Možno zabudli, možno jednoducho v dnešnej uponáhľanej dobe nemali čas. Snažila som sa mu vždy niečo porozprávať, pomojkať ho cez plot, ale videla som na ňom, že je smutný. Ako plynul čas, Asan bol čoraz smutnejší, iskričky z jeho očí sa strácali a aj jeho snehobiely kožúšok nabral odtiene sivej farby, akoby vyjadroval jeho vnútorné trápenie. Bol na tej záhrade celé dni a noci a plnil si svoju povinnosť strážcu. Tieto psy majú v povahe zakódované ochranárske sklony z čias, keď strážili stáda pred škodcami, často vo veľmi tvrdých podmienkach a prežívali len tí najodolnejší. Mali však obrovský význam pre svojich pánov a oni si ich náležite cenili. Život týchto úžasných psov bol úzko spätý s pastierom a jeho rodinou, cítil lásku a spätosť s ňou, vedel , že ho potrebujú. Mal zmysel života a položil by ho za svoju rodinu. A možno toto Asanovi chýbalo. Raz som čítala na stránkach útulku pre psíkov, že tieto veľké psy dokážu umrieť, keď sa pre to rozhodnú. Spomenuli to v súvislosti so sučkou kaukazského ovčiaka, ktorú sklamal človek. Jej ťažký osud zanechal na nej svoje stopy, do útulku prišla v hroznom stave, rozhodnutá umrieť. Dalo sa to vyčítať z jej smutných očí. Trvalo im nesmierne dlho, kým ju dokázali presvedčiť o tom, že ešte má prečo žiť. Vždy si na ňu spomeniem v spojitosti s Asankom a len chcem veriť, že to nebol jeho prípad. Že sa nerozhodol umrieť, lebo stratil zmysel života. Tento úžasný pes sa dožil sotva dvoch rokov a posledné naše stretnutia vo mne vyvolávali smútok. Asan bol čoraz viac smutný, oči stratili hravosť a jeho svalnaté telo chradlo. Už vtedy som tušila, že sa s ním deje niečo zlé a nezvratné. Mala som zlosť na jeho pánov za to, že mu nedali najavo jeho výnimočnosť, lásku a opateru. Čas, ktorý mu mali venovať sa stratil kdesi v každodenných povinnostiach. Ja len viem, že si zaslúžil viac. Pri jednom z mojich ranných behov som už Asana nenašla. Tam, kde som ho vždy očakávala, zostala len prázdna záhrada. Prázdna a mŕtva, neskutočne smutná. Plakali všetky stromy v nej, každé steblo trávy, v ktorej rád oddychoval. Moje zlé predtuchy sa naplnili a Asana som už nikdy nevidela. Zostal len v mojom srdci a spomienkach. Nech už bola príčina jeho smrti akákoľvek, priala by som mu viac lásky. Veď aj nežný obri potrebujú byť milovaní, aby mali prečo žiť.

Bc. Zdenka Suchá

Foto : zdroj internet

Niečo o mne...
Vitajte na mojej stránke, kde sa chcem s Vami podeliť o získané informácie a pocity, ktoré som zažila a zažívam so zvieratami. Verím, že každý si tu niečo nájde a budem rada za nápady a poznámky o čo by som mohla uvedenú stránku obohatiť. zsucha(at)animal-life.sk
Vyhľadávanie:
Najnovšie komentáre
© Copyright 2010-2019 www.Animal-life.sk. All rights reserved. Created by Dream-Theme — premium wordpress themes. Proudly powered by WordPress.